Kniha Preteky do Dakaru

cca 340 stra A5, brožovaná väzba Predslov Ewan McGregor Boli sme niekde v kancelárii a do miestnosti práve priniesli našu knihu. Nastalo skutočné vzrušenie. Obaja sme zavreli oči a zakryli si ich rukami a kniha bola položená na stole. A potom: ta da! Bola tam a my sme tam hrdo stáli na obálke ako dvaja dávni objavitelia. Naša prvá kniha. Pre nás oboch to bola premiéra a obaja sme na seba kričali. "Páni," povedali sme si. "Pozrite sa na to... ten obrázok sa tiahne cez celú obálku." "Super." Chvíľu sme v nej mlčky listovali, prezerali si skupinové fotografie a čítali krátke úryvky. Hruď mi naplnil pocit hrdosti, keď Charley zrazu povedal: "Do prdele." "Čože?" Spýtala som sa. "Tu sa píše, že v roku 2006 idem na Dakar." "To je pravda. Môj priateľ Charley jazdil na motorke od svojich siedmich rokov, čo z neho v mojich očiach robilo niečo ako hrdinu. Jeho jazda bola vždy veľmi dobrá - či už na okruhu, alebo len tak jazdil po meste -, ale potreboval sa zlepšiť. Oveľa lepšie. Na výlete opísanom v knihe Cesta okolo sveta na motorke som ho nasledoval, keď ma viedol po trochu drsnejších cestách, a je pravda, že sme sa obaja zlepšili. Terén, ktorý nás preveril v Kazachstane, by bol hračkou, keby sme sa s ním stretli neskôr na Sibíri. Boli chvíle, keď sme sa obaja cítili spokojní sami so sebou. Po takýchto úsekoch sme si sňali prilby, pod ktorými bolo vidieť obrovské zaprášené úsmevy, a potom sme v spomienkach prežívali chvíle motocyklovej dokonalosti. Pri opisovaní týchto zážitkov sa vždy používalo meno. Nešlo o opis nejakej techniky jazdy v teréne (určite nie v mojom prípade), ale o pocit z nej. Keď sa to všetko spojilo, motorka akoby zmizla pod vami a vy ste mali pocit, že letíte, žiadne myšlienky ani rozhodovanie o tom, ktorú stopu si vybrať, aký prevodový stupeň zaradiť, všetko bolo automatické a nechávalo vám to takú voľnosť, aby ste si mohli vychutnať skutočné splynutie a vzrušenie. Dakarské momenty. Neviem, či sa Charley skutočne rozhodol pretekať na najvyčerpávajúcejšej rallye sveta, keď v záchvate suverenity povedal nášmu redaktorovi chvíľu po príchode do New Yorku: "Áno, ako ďalší idem na Dakar." Keď to však videl vytlačené na obálke našej knihy, výzvu viac než splnil. V priebehu nasledujúceho roka som videl, ako sa mení a ako sa čoraz menej stretávame, pretože sa ponoril do náročného tréningového programu. Nikdy predtým som ho nevidel takého odhodlaného, nikdy predtým sa do ničoho tak neponoril. Svojou jazdou a vášňou pre túto novú, desivú výzvu ľudí naozaj prekvapil. Mnohí jeho priatelia a rodinní príslušníci - vrátane mňa - sa o neho báli a boli nervózni. Tréning bol naozaj náročný a všetci sme vedeli o život ohrozujúcich nebezpečenstvách, s ktorými sa mohol počas pretekov stretnúť. Viem, že aj samotný Charley bol ten posledný týždeň pred pretekmi vystrašený, ale nikdy sa nesnažil ustúpiť od úlohy, ktorá sa pred ním črtala. Bol som veľa kilometrov ďaleko, keď sa tie preteky v Lisabone v januári 2006 začali, ale viem, že spolu s mnohými ďalšími ho moje modlitby našli spoteného na štarte, s revom motora a srdcom búšiacim až v hrdle... "CHOĎ, CHARLEY... CHOĎ!" Ewan McGregor, júl 2006