Kniha- Závod do Dakaru

cca 340 stra A5, brožovaná väzba Predslov Ewan McGregor Boli sme niekde v kancelárii a do miestnosti práve priniesli našu knihu. Bolo to skutočné vzrušenie. Obaja sme zavreli oči, zakryli sme si ich rukami a knihu sme položili na stôl. A potom: ta da! Bola tam a my sme hrdo stáli na obálke ako dvaja dávni objavitelia. Naša prvá kniha. Pre nás oboch to bolo prvýkrát a obaja sme na seba kričali. "Páni," povedali sme si. "Pozri sa na to... ten obrázok sa tiahne cez celú obálku." "Super." Chvíľu sme v nej mlčky listovali, prezerali si skupinové fotografie a čítali krátke úryvky. Pocit hrdosti mi naplnil hruď, keď Charley zrazu povedal: "Do prdele." "Čo?" Spýtala som sa. "Tu sa píše, že idem na Dakar v roku 2006." Môj priateľ Charley jazdil na motorke od svojich siedmich rokov, čo z neho v mojich očiach robilo akéhosi hrdinu. Vždy jazdil veľmi dobre - či už na okruhu, alebo len v meste - ale potreboval sa zlepšiť. Oveľa lepšie. Na ceste opísanej v knihe Cesta okolo sveta na motorke som ho nasledoval, keď ma viedol po niektorých drsnejších cestách, a je pravda, že sme sa obaja zlepšili. Terén, ktorý nás preveril v Kazachstane, by bol pre nás hračkou, keby sme sa s ním stretli neskôr na Sibíri. Boli chvíle, keď sme sa obaja cítili spokojní sami so sebou. Po takýchto úsekoch sme si sňali prilby, pod ktorými bolo vidieť obrovské zaprášené úsmevy, a potom sme v spomienkach prežívali chvíle motocyklovej dokonalosti. Pri opisovaní týchto zážitkov sa vždy používalo meno. Nešlo o opis nejakej techniky jazdy v teréne (určite nie v mojom prípade), ale o pocit z nej. Keď sa to všetko spojilo, motorka akoby zmizla pod vami a vy ste mali pocit, že letíte, žiadne myšlienky ani rozhodnutia o tom, ktorú stopu si vybrať, aký prevodový stupeň zaradiť, všetko bolo automatické a vy ste si mohli slobodne vychutnať skutočné splynutie a vzrušenie. Dakarské momenty. Neviem, či sa Charley skutočne rozhodol pretekať na najnáročnejšej rallye na svete, keď v záchvate suverenity povedal nášmu redaktorovi chvíľu po príchode do New Yorku: "Áno, nabudúce idem na Dakar." Ale keď ho uvidel vytlačený na obálke našej knihy, viac ako splnil výzvu. V priebehu nasledujúceho roka som videl, ako sa mení, a vídal som ho čoraz menej, pretože sa ponoril do náročného tréningového programu. Nikdy predtým som ho nevidel takého odhodlaného, nikdy predtým sa do ničoho tak neponoril. Svojou jazdou a vášňou pre túto novú, desivú výzvu ľudí naozaj prekvapil. Mnohí jeho priatelia a rodinní príslušníci - vrátane mňa - sa o neho obávali a boli nervózni. Tréning bol naozaj náročný a všetci sme vedeli o nebezpečenstvách, ktoré ho počas pretekov môžu ohroziť na živote. Viem, že samotný Charley bol posledný týždeň pred pretekmi vystrašený, ale nikdy sa nesnažil ustúpiť od úlohy, ktorá sa pred ním črtala. Keď sa v januári 2006 v Lisabone začali tieto preteky, bol som veľa kilometrov ďaleko, ale viem, že spolu s mnohými ďalšími som ho v modlitbách našiel spoteného na štarte, s revom motora a srdcom búšiacim až v krku... "CHOĎ, CHARLEY... CHOĎ!" Ewan McGregor, júl 2006